Láska by mala byť prvoradá. Budem pokračovať tam, kde som skončila. Aká je láska? Nezištná, čistá, krásna, láska, ktorá sa nevypína, nezávidí a tak ďalej… isto to každý z nás už počul. No o akej láske tu je reč? Skôr by som povedala, že o takej láske, kde sa ľúbia dve osoby opačného pohlavia (dnes už aj rovnakého pohlavia). No ako je to vtedy, keď pociťujeme lásku k veciam?
„Joooj, čo to trepeš za hlúposti.“ Si mnohí z vás teraz hovoria. No toto nie sú blbosti. Myslím, že môže s kľudným svedomím povedať, že minimálne polovica z vás patrí k ľuďom, ktorí majú také životné krédo, že čo je doma, to sa ráta. To nás naučili naši rodičia, starí rodičia alebo príbuzní. A presne o tomto tu hovorím. Možno ani nie vedome, ale podvedome si doma hromadíme veci. Myslíme si, že čím viac vecí máme, tým viac šťastnejší budeme. NO TO VÔBEC NIE JE PRAVDA.
Láska je vtedy, keď…
…keď sa nejedná o hmotné statky. To, že si kúpite novú kabelku, nové šaty alebo tričko vás šťastnými neurobí. Možno na zlomok sekundy, ktorý sa aj tak za chvíľu stratí v nenávratne a vám nezostane nič iné, len účet na kreditnej karte alebo kontokorentný úver. Chvíľková radosť z takéhoto nákupu nestojí za tie premrhané peniaze, ktoré sa už nevrátia.
Že láska príde vtedy, keď ju človek najmenej čaká.
Toto prirovnanie sa na veci ani nedá použiť, pretože oni prichádzajú vedome. Jedine, že by vám niekto podaroval niečo do úschovy alebo na narodeniny, ale to je skôr výnimočné ako pravidlo. Veci by preto nemali byť predmetom vašej lásky. Venujte ju skôr osobám okolo seba. Zaslúžia si to. Nový tablet, notebook, či telefón vám ich nikdy nenahradí. Taká láska je tá pravá. Nič iné vás neurobí šťastnejšími ako pravá láska. Tá totiž nemusí pochádzať len od manžela, ale aj od brata, sestry, mamy, otca, aj oni vás totiž milujú viac ako čokoľvek na svete.
