Štátny rozpočet je nevyhnuteľný pre každý krajinu. Dôležitým však pre každú krajinu zostáva, aby nevznikol štátny dlh. Rozpočet potrebuje každý štát, aby mohol financovať rozvoj svojich miest a aby sa staral o sociálne potreby svojich občanov. Rozpočet teda musíme chápať ako dôležitú vec, kedy by tie peniaze mali byť vlastne pre nás všetkých. Rozpočtom by sa mali financovať naše sociálne potreby a mali by sme byť svedkami inovácií miest. Pre rozvoj, slobodu a sociálne zabezpečenie občanov je teda veľmi dôležité, aby štát nebol zadĺžený.
V dnešnej zmätenej dobe, ktorá je však z jednej strany technicky a inovatívne pokroková, proste už každý štát musí rátať s tým, že utratí veľa financií. No a práve o to viac by mal byť uvážlivejší. Najskôr treba asi zabezpečiť, aby na ten rozpočet vôbec boli financie. No potom je veľmi dôležité, aby ten rozpočet išiel na veci, ktoré nášmu národu skutočne pomôžu a samozrejme, aby mali občania istotu, slobodu a zabezpečné sociálne služby. To takisto znamená, aby si tie služby nemuseli hradiť samotní občania. Treba hľadieť v prvom rade na občanov, ktorých má štát na zodpovednosti. To musí byť prvoradá priorita. Veď práve preto sme štát a systém chceli, no nie? Chceme ho len na to, aby sme platili?
• Slovensko a peniaze je teda asi najpodstatnejšou vecou, na ktorú naši poslanci musia myslieť v prvom rade. Ak to musí byť na stom mieste záujmu, potom ich sedenie v parlamente a poslúchanie inštrukcií Eú vlastne nemá pre náš národ a našich občanov väčší zmysel a ak už dačo, môžeme na to potom jedine doplatiť.
• Naši poslanci musia mať záujem v prvom rade pretlačiť záujmy nášho národa.
Predsa oni sú štát a ten je našim zástupcom. Poslanci by mali byť teda zástupcami našich záujmov. Mojich aj Vašich. No máte ten pocit? Zastupujú v parlamente a rokovaní a v komisii Eú skutočne moje a Vaše predstavy, pohľady a názory?
• Práve preto je nám tvrdené, že sme demokratický štát, pričom to ľudia nepociťujú. Sme demokratický štát, pretože naše záujmy majú byť presadzované skrz strany a poslancov, teda máme právo sa skrz nich vyjadriť. Ale máme ten pocit? Je to tak?
